Čo to vlastne tá láska je?

Musím priznať, že sa nedokážem nepousmiať, keď vidím starší manželský pár na prechádzke držiac sa za ruky. Z takéhoto páru vyžaruje toľko tepla, toľká láska a také porozumenie, až to človeka zahreje pri srdiečku. Aj keď je to v dnešnej vzťahovej – nevzťahovej dobe už čoraz zriedkavejšie, niečo také ešte stále naozaj existuje. Vtedy si človek uvedomí, že takéto by to malo naozaj byť a aké šťastie majú dvaja ľudia ktorí sa takto našli, no málokto za tým vidí desiatky rokov nielen lásky, úsmevov a porozumenia, ale aj trápenia, hádok, výčitiek a negatívnych emócií.

Pretože ku skutočnej láske patrí aj to, no s obrovskou dávkou trpezlivosti a porozumenia na oboch stranách sa dá zvládnuť úplne všetko. Skutočná láska to nie je len neustále slnko ktoré svieti, sú to aj búrky, občas aj hurikány, po ktorých sa zas všetko upokojí s opäť zasvieti slniečko. Ale len keď obidvaja chcú, keď si obidvaja uvedomujú, že sú jeden celok a jeden bez druhého si to už nevedia predstaviť. Bohužiaľ v dnešnej uponáhľanej a egoistickej dobe je málo tých, ktorí sú ochotní míňať energiu a čas na svojho partnera aj v dobe, keď slniečko nesvieti. Akoby sa naozajstná čistá láska pomaly ale isto vytrácala, jednoduchšie je ísť od seba a pokračovať vlastnou cestou, dokonca aj s vedomím že možno nikam nevedie.

Láska, ktorá je neustále niečím podmieňovaná takisto nie je skutočnou láskou. Budem ťa mať rád ak so mnou pôjdeš, budem ťa mať rada ak mi to kúpiš, takto to určite fungovať nemá. Rovnaký prípad je aj láska odôvodnená, tiež nemá s úprimnosťou nič spoločné. Mať niekoho rád preto ako vyzerá, čo všetko má alebo kým je prízemné, čiže pravý opak lásky skutočnej. Aký je teda záver? Ak chceme aj my o niekoľko desiatok rokov kráčať po ulici s „tou svojou polovičkou“, nevzdávajme to hneď pri prvej búrke. Pretože tých búrok bude ešte nespočetne, ale každá nás v konečnom dôsledku spojí ešte oveľa viac.